Minuloročný obedience závod v Dvore Králové na mňa urobil veeeľmi pozitívny dojem a preto nebolo pochýb, že sa zúčastníme aj ďalšieho ročníka, avšak tentokrát sme mali v pláne aj závody družstiev. Ostávalo mi iba rozhodnúť sa, či sa prihlásime do kategórie OB1 alebo už do OB2. Pôvodne som si chcela urobiť "reparát" v jedničkách, keďže Shadow ani zďaleka nemá dotiahnuté niektoré cviky a hlavne nezvláda cvičiť na pretekoch, kde je panička s nervami v prdeli. Nakoniec som však podľahla Janinmu neoblomnému argumentu "čo ju budeš nudiť v jedničkách, choď do dvojok". Tak som teda optimisticky prihlásila Šedimíru do dvojok. Tak sa začali veselé tri mesiace, počas ktorých sme dva mesiace čakali, kým sa roztopí sneh a budeme môcť začať trénovať a mesiac trénovali. Do tréningového procesu sa zapojila aj Zuzča s Rheou, ktorá sa v jeden osudný večer nechala prehovoriť, aby sa s nami prihlásila do družstiev, že privolanie a polohy na diaľku z OBZ zvládnu aj bez ročného trénovania obedience. V ďalšom pominutí zmyslov napadlo Zuzču prihlásiť Rheu aj samostatne do kategórie OBZ s tým, že sa jej nechce trepať do takej Tramtárie len kvôli dvom cvikom a že skúsia aj skúšku OBZ. Tréningy boli sporadické, väčšinou dlho netrvali, pretože nás zväčša už po pár minútach chuť trénovať prešla. Shadow sa musela naučiť priraďovať k nohe zo štvorca, čo jej robilo menšie problémy (veď doteraz v ňom musela ostávať, tak prečo by z neho teraz mala ísť preč, nie?), musela sa naučiť stranový aport, čo jej robilo veľké problémy (hurá za aportom, kašľať na kužel, aj tak len zavadzia) a musela chodiť pri nohe, čo ona z duše neznáša. Zvyšok cvikov sme trénovali minimálne, keďže väčšinu času som presviedčala Shadow o nutnosti zastaviť pri kuželi a neletieť bezhlavo po aport, takže výsledkom bolo, že sme do Dvora odchádzali s tým, že Shadow možno zastaví pri kuželi, ale ostatné cviky budú viacmenej výsledkom náhleho Šedinho osvietenia.

Vo štvrtok 15. 4. 2010 nastal deň D a hodina Ejč a my sme sa so Zuzčou vybrali na Hlavnú stanicu ovešané domčekmi pre psov, batohmi a psami. Teda aby som to upresnila, batoh tam bol len jeden, Zuzča mala so sebou niečo, čo pripomínalo armádny stan pre 16 osôb (rozložený). Myslím, že by sa do neho v pohode vošla mŕtvola dospelého muža, keby mala Zuzča vražedné chúťky, ale to by najskôr musela Zuzča vyložiť z batoha všetko harampádí, čo si vzala so sebou (vrátane šálu, čiapky a rukavíc v polovici apríla!!!). Tí, čo sem chodia lašovať už dlhšiu dobu a čítali článok z Talianska vedia, že Zuzča so sebou na výlety pravidelne berie celú garderóbu, ale tentokrát sme nešli autom a tak Zuzča musela hrdinsky trepať "tú vec" celý čas na chrbte. O ôsmej ráno sme teda nasadli na vlak Bratislava - Praha a pretrpeli sme päťhodinovú cestu v stiesnených priestoroch vlaku. V Praze na nádraží nás už čakala Jana, ktorá nás odviedla na zastávku autobusu, kde sme začali uvažovať, čo spravíme v prípade, že nás vodič autobusu odmietne zobrať s dvoma psami do autobusu. Nakoniec sme sa rozhodli pre neuveriteľne rafinovanú fintu F - pripli sme obe štvornohé ochechule na jedno vodítko, ktorých majiteľom som mala byť ja a Jana so Zuzčou boli náhodné okoloidúce, ktoré úplnou náhodou nesú dva domčeky pre psov. Akurát nám celú akciu kazila Zuzča neustálym napomínaním môjho novonabudnutého psa, takže som ju musela vykázať do patričných medzí. :)) Šofér autobusu mal celé naše divadlo na háku a bolo mu úplne šumafuk, či máme psa jedného, alebo ôsmich, takže sme sa nasáčkovali dozadu a cestovali do Brandýsa. V Brandýse nás Jana zaviedla ku nim domov, kde nás hneď začala vykrmovať. Keby mali s Michalom veľkú pec, tak by som sa asi začala obávať podobného osudu, aký stretol Janka a Marienku. :))

Kým sme sa najedli, behali natešené psiská hore dole po dome, pískali hračkami a občas zamilovane hodili očkom do klietky s morčatkami Bostonom a Leontýnkou. Po výdatnom a dobrom obede sme sa išli prejsť k Labe a vybehať psiská. Dlho sme sa nezdržali, keďže sme boli unavené z cestovania a prežierania sa a o dve hoďky sme už boli zase u Jany doma. Vtedy Zuzču znovu osvietil jeden z jej "bezva nápadov" a rozhodla sa pohrať sa s morčátkom. Za obeť jej padla Leontýnka, ktorá potom pleštila oči zo Zuzčinho objatia na nadržané psiská, ktoré zase pleštili oči späť na Leontýnku. Prvá sa rozhodla ďubnúť do morčátka Šedimíra, ktorá urobila malý nájadz na objekt jej pastierskych pudov, avšak Zuzča objímala morčátko pevne, takže sa proste ďalej nehýbalo k Šedinej nevôli. Leontýnka len ďalej pleštila očká, až do momentu, kedy sa Rhea v nestráženej chvíli rozhodla trochu pocuchať Leontýnke ofinu a nervy a konfrontovala ju so skutočnosťou, že je na zjedenie. Leontýnka spustila vreskot, ako keby ju z kože sťahovali a hneď nato bola Rhea konfrontovaná so skutočnosťou, že nasrala paničku. Leontýnka bola Janou ukľudnená a deportovaná naspäť do klietky k Bostonovi a Rhea bola deportovaná za dvere k hajzlíku. Po tomto incidente sa Jana  rozhodla zahnať stres jedlom, takže nám aj s Michalom pripravili večeru, aj napriek tomu, že sme ešte nestihli ani začať tráviť obed. Po večeri nám Michal ešte urobil ovocný šalát, ktorý bol naozaj výborný a nám už liezol ušami von. :) Taká prežratá som nebola už hodne dlho. Po obžieračke nasledovala exkurzia veterinárnou ambulanciou kde Jana s Michalom pracujú, večerné venčenie psisiek, spáchanie hygieny a spánok.

V piatok 16. 4. som sa zobudila na buntošenie zvyšku osadenstva, ktoré striedavo chodilo čúrať, čím nabudilo psov do tešivej nálady a ktorí potom robili randál. Vytrvalo som odmietala vstať z postele, pretože bolo skoro ráno a my sme išli spať o jednej v noci, ale spať pri ženských, ktoré si pozerajú fotky malého Karlíčka sa fakt nedá. Takže som sa dozvedela, kde má Karlíček fliačik, kde bodku, kde má biele chlpy a kde čierne, ako vyzeral, keď bol malý a to všetko bolo doprevádzané zvukmi Zuzčinho "jeeej" a "búúbááčik maličkýýý" pri každej fotke, takže mi neostalo nič iné, ako vstať a ísť sa vyčúrať tiež. A keď už sme boli takto pekne všetci hore pri zmysloch, rozhodli sme sa vyraziť na prechádzku, keďže vonku svietilo slniečko a vyzeralo to na pekný deň. :) Vybrali sme sa na Probošťák, psiská lietali jak o život a Michal sa ich snažil dohnať s foťákom. Výsledky Michalovho snaženia si môžete prezrieť TU. :)) Vychádzka bola super, počasie krásne, psiská spokojné, akurát Zuzča bola nabrúsená, pretože Rhei evidentne deň predtým zachutila morčacinka a tak sa rozhodla ochutnať aj zajacinku a prehnala jedného ušiaka cez celé pole až do lesíka, kde sa ušiak vychcane schoval do kríčkov a nechal Rheu hulákať na celý les. Okrem Rhei hulákala na celý les aj Zuzča, ktorá si ušiaka všimla až vtedy, keď Rhea prebehla cez polovicu pola :) Inak bola prechádzka super a ja som bola rada, že Ušoplesk ostal doma, lebo neviem, či by si tiež nedostal chuť prehnať nejakého ušiaka cez pole, pretože zajacov tam bolo neúrekom a Ušopleskove hormóny sú nevyspytateľné. 

Po prechádzke sme sa dovalili späť k Jane domov, kde sa odohralo ďalšie kolo vykrmovania výbornými cestovinami a potom nasledovalo balenie sa na ďalšiu cestu, tentokrát už do našej cieľovej stanice - do Dvora Králové. Ešte sme skočili do supermarketu po nejaké to jedlo, aj keď s odstupom času fakt neviem, či bolo nutné plniť si už tak plný batoh dalšími hlúposťami, ako napr. 1,5 litrovou minerálkou, ktorú som si v kľude mohla kúpiť vo Dvore. :P Každopádne som si ju kúpila a v momente, kedy som si vyložila batoh na chrbát to aj oľutovala. :))

O štvrtej nám mal ísť vlak, tak sme sa vyvalili so všetkými vecami na stanicu a čakali na vlak. To, čo následovalo potom bolo niečo, o čom som úprimne ani nesnívala, pretože moja fantázia na to jednoducho nemá. :) Prišiel maličký jednovozňový motoráčik, ktorý bol ale chvalabohu prázdny, takže sme naskočili a kým nám Jana kúpila lístky, našli sme si miesto. Keď sme si s veľkou úľavou zhodili batohy z chrbta, prišla Jana a upozornila nás, že za chvíľu budeme prestupovať na ďalší vlak. A potom na ďalší... a na ďalší! Najskôr som si myslela, že zle počujem a Zuzča evidentne zle počula, keď sa zhrozene opýtala, či budeme dvakrát prestupovať, ale Jana nás hneď oboznámila s itinerárárom našej trojhodinovej Tour de České dráhy. Takže prvý bol malý jednovagónový motoráčik, ktorý suploval MHD v Brandýse a priľahlých dedinách, takže stál každých pár metrov. Chvalabohu v ňom nebolo veľa ľudí, takže sme cestovali celkom pohodlne, ale krátko - o 20 minút sme vyskakovali na perón a rýchlo hľadali koľaj, na ktorú mal doraziť náš ďalší vlak. O chvíľu prišiel moderný vlak, čo bola príjemná a vítaná zmena. Tak sme naskočili do vlaku a to doslovne, pretože tento chvalabohu postrádal tie blbé strmé schody ostatných vlakov. Usalašili sme sa hneď pri dverách, pretože bol vlak plný a pretože sme cestovali len 12 minút. Jasné, že v peknom a čistom vlaku strávime najmenej času z celej Tour de České dráhy. :P Ďalším vlakom bol starý a hnusný komunistický rýchlik, ktorý bol totálne plný a nám sa v snahe dopátrať sa voľného kupéčka podarilo vliezť omylom do prvej triedy. Odtiaľ sme rýchlo vycúvali, ale ostali sme zakliesnení v poslednom vozni druhej triedy v priestore pri dverách a hajzlíkoch, kde sme sa zložili a vyslali Michala, aby našiel volné miesto. Michal sa za chvíľku vrátil, aby nám oznámil, že náš vozeň je plný jačiacich deciek a ďalší vozeň má tak plnú chodbu, že by sa cez ňu nedostal. Takže nám neostalo nič iné, ako okupovať tú hnusnú chodbičku pri hajzlíkoch. Mne sa za chrbtom v kuse otvárali dvere do ďalšieho vozňa, Zuzča bola zakliesnená pri onej miestnosti a Michal s Janou blokovali dvere. Psiská boli rôzne natlačené v zmeti batohov a domčekov a nám bolo jasné, že takto dvojhodinovú cestu nezvládneme. Našťastie sa na ďalšej zastávke uvoľnilo jedno kupéčko, kde boli len dvaja zlatí ujovia, ku ktorým sme sa nasáčkovali. Konečne nastalo naše posledné prestupovanie, ale zato sme si ho poriadne užili - hneď, ako som vyliezla z vlaku a uvidela ďalší malý motoráčik, ku ktorému futášilo plno ľudí, bolo mi jasné, že to bude asi náš vlak. Utekala som k nemu a s hroznou predtuchou sledovala po strechu narvaný vozeň a predstavovala si našu batožinu. Ale vďaka sprievodkyni, ktorá nám zorganizovala menšie sťahovanie národov vo vagóne sme sa natlačili na naše obľúbené schodíky pri hajzli a vyrazili na posledný úsek cesty. Musím však pochváliť našich spolucestujúcich, ktorí boli veľmi milí a bez problémov tolerovali troch psov bez náhubku vo vozni, štyri indivíduá s batohmi a domčekmi a tiež im nevadilo, keď cez nás museli liezť pri vystupovaní. A tiež musím spomenúť veselého a zhovorčivého deduška, ktorému Zuzča kvôli nedostatku miesta skoro sedela na kolenách a ktorému tam Rhea predvádzala svoj vydrí tanec. Síce dedulo vyzeral, že konca cesty sa ani nedožije, ale keď sme sa začali pripravovať na vystupovanie z vlaku, pomohol Zuzči nahodiť "armádny stan pre 16 osôb" na chrbát. :D

Keď sme sa konečne vytrepali z vlaku v Dvore Králové, slnko už pomaly zapadalo za obzor a my sme sa začali psychicky pripravovať na najťahší úsek cesty - odtrepať všetky veci a psov na hotel, ktorý je vzdialený "len" asi 40 minút chôdze. Predtucha hrozného šlapania s hebednými batohmi nás strašila celú cestu a teraz začínala naberať reálne obrysy, avšak Michal sa zachoval veľmi duchaplne (veď čo iné mu vzhľadom na tri brblajúce ženské ostávalo, že?) a rozbehol sa k autobusu, ktorý stál pri stanici zistiť, či nejde náhodou k hotelu . Jana nás hneď začala nabádať, aby sme bežali za ním, že to určie bude náš autobus, ale Jana nemala "armádny stan pre 16 osôb" na chrbte, takže sa jej ľahko behalo. :P Aj keď sme sa tvárili veľmi skepticky, nakoniec sme sa rozbehli (no dobre, naše nohy začali kmitať o trochu rýchlejšie) a dobehli k autobusu, kde nám šofér otvoril zadné dvere a pustil nás dnu. :)) Skoro som odpadla, keď nás po krátkej ceste vyhodil kúsok od hotela. :)) Týmto chcem pánovi šoférovi, ktorý toto síce nikdy čítať nebude poďakovať, že nás zobral a ušetril nás tej hroznej cesty. Senk ju vela múch, pán šofér Karosy. :-*

Aby ste si nemysleli, že vzrúša bolo na ten deň dosť, tak sa pokúsim vám priblížiť zvyšok dňa: po príchode na recepciu hotela, kde sme sa úspešne ubytovali sme sa rozhodli ísť vyvenčiť štvornožcov, ktorí si počas našej cesty nemali kde cvrknúť a vziať útokom miestny supermarket ešte pred zatvorením aby sme dokúpili posledné zbytočnosti. Práve sme objavili krásny trávniček vhodný na venčenie, keď okolo nás prešlo auto a ozval sa divný zvuk. Po chvíli sme zistili, že ten zvuk boli vajíčka, ktoré na nás nejaký slabomyseľný neandrtálec z toho auta hodil. Zuzču trafil presne do stredu chrbta, nám ostatným len zastvinil topánky a nohavice a psov. Kým sme stáli, spamätávali sa zo šoku a snažili sa Zuzči utrieť volské oko z bundy, otočili to naši noví známi na parkovisku smerom späť a tentokrát po nás hodili kelímok s horčicou, ktorý sa našťastie rozpleskol mimo náš dosah. Jana bola ale v ráži a hneď volala na fízlicu a našich nových známych pekne natrela. Škoda, že po nás nehodili ešte rožky, mohli sme mať dobrú večeru. :P Neviem, či táto kratochvíľa patrí ku koloritu a folklóru Dvora Králové, alebo sme proste mali šťastie na blbečkov, ktorých matka a otec museli byť súrodenci, ale po tomto privítaní sme mali minimálnu chuť prechádzať sa po meste, takže sme nakúpili, išli na hotel, spravili si drbárnu na našej izbe, najedli sa a po večernom venčení išli spať, aby sme boli svieži na závody. :)

V sobotu 17. 4. sme sa vyvalili z postelí, zbalili si veci, vytreli ospalky z očí a bežali na cvičák, kde nás už čakalo pár pretekárov a organizátor, keďže Jana robila veterinárnu prejímku. My sme sa zatiaľ zložili pri kruhoch a pomaly ale isto s nami začali šiť nervičky. Zuzča išla na rad prvá, my s Janou sme sa na rad mali dostať až poobede, čo nám však na nálade vôbec nepridávalo. Kým Jana robila prejímku, Zuzča už stihla absolvovať dvojminútový tréning a ešte sme sa ani poriadne nezložili a Zuzča s Rheou už nastupovali na skúšku. Rhea sa rozhodla, že paničke urobila v predošlých dňoch už dosť vrások na tvári a panička by ju pri ďalších podobných pokusoch mohla dať do klobás, takže sa prekonala a odcvičila krásnu skúšku OBZ na vysoký počet bodov, čím vyhrala prvé miesto z 18 prihlásených psov! Kto videl Rheu pri tréningoch a pri pokusoch ju naučiť základy obedience, by asi v živote nepredpokladal, že Rheuška dokáže skúšku nielen zložiť, ale priam na nej excelovať a vyhrať ju! :) Shadow sa naopak moc nepredviedla a uzavrela sa do svojho malého autistického sveta, takže podľa toho vyzeral aj náš výsledok. Bodové ohodnotenie nájdete na konci článku. Karlíček bol tradične v dobrej forme a skončil na druhom mieste v kategórii OB3. :)

Na naše trápenie sa prišli pozrieť aj páničkovia nášho Shauna (alias Alíčka), ktorí nám prišli ukázať Shauníčka a priniesli nám - slalom. :)) Shadow na synátora moc zvedavá nebola, popravde bola asi rada, že sa ich konečne zbavila a stačil jej každodenný kontakt s Ušopleskom, aby už o ďalšie kontakty so šteňatami nestála. :)

Po náročnom dni sme zobrali psiská na hotel, nech sa vyvalia v posteli a išli sme na obed do reštiky pri hoteli. Reštaurácia bola veľmi príjemná, jedlo výborné a dokonca im na jedálnom lístku nechýbalo ani menu pre psov - údené ucho, alebo 20 dkg údenej šunky. :) O takom niečom môžete na Slovensku len snívať, so psom vás nikde nepustia. V reštaurácii som celý čas sedela so štartovným číslom na chrbte, čo sa mi však nikto z mojich drahých priateľov nenamáhal oznámiť, takže všetci v miestnosti hneď vedeli, že patríme k tým šialeným psíčkarom, čo tam majú nejaké preteky. A potom, že prečo sa nás personál pýtal, kde máme psov. :P

Po výdatnej večeri sme sa presunuli späť na hotel, kde sme započali tradičnú drbáreň na izbe, ktorá sa zase pretiahla do noci, kedy sa konečne Jana so Zuzčou rozhodli ísť vyvenčiť štvornožcov a spať. :) Na ďalší deň nás čakal závod družstiev, ktoré sme nazvali veľmi príhodne - Triple Trouble. :)

V nedeľu 18. 4. sme sa vyvalili z postelí, zbalili si všetky veci, pretože sme opúšťali hotel a s vecami sme sa s klasickým meškaním doštrachali na cvičák, kde už prebiehali nominačné skúšky na majstrovstvá sveta. Po skúškach nasledoval závod družstiev, ktorých bolo prihlásených 7 a naše družstvo išlo medzi prvými. Tento závod bol hlavne motivačný a po skončení cviku sa mohol pes odmeniť nejakou hračkou, ktorú mohol mať psovod celý čas pri sebe. Závod sa skladal z 8 cvikov, ktorého cviky mali rôznu obtiažnosť - od cvikov OBZ až po OB3. Cviky sme si rozdelili a vybrali sa na plac. Prvá išla Zuzča, ktorá mala chôdzu pri nohe podľa OBZ, ktorú zvládli, načo Zuzča hodila Rhei frisbee ako odmenu. To však dostalo nastupujúceho Karlíčka do menšieho tranzu a tak pri odkladaní vo štvorci (podľa OB) zabudol zastaviť a ľahol si. Nasledovalo privolanie v podaní Zuzči a Rhei podľa OBZ, kde sa Rhea rozhodla obohatiť cvik vysokým výskokom do luftu, pretože si pomýlila kužel s prekážkou. :))) Potom sme nastúpili my so Shadow a ukázali sme všetkým, ako sa nebehá do štvorca. Shadow sa po skúsenostiach z predošlého dňa rozhodla vo štvorci nezastavovať a nečakať na povel, ale rovno zaľahnúť, aby mi ušetrila čas, avšak ušetrila nám len body. :) Nasledoval stranový aport Karlíčka, ktorý bol pekný a rýchly a potom identifikácia v podaní Shadow. Na to, že nám zabudli dať drievko skôr a dostali sme sa k nemu až pred cvikom ho Shadow pekne našla. :) Následne sme si strihli ešte aport cez prekážku a potom ešte Zuzča s Rheou robili polohy na diaľku. Bodové ohodnotenie síce nevieme, ale stačilo nám na tretie miesto. :)

Po vyhlásení výsledkov sme ešte nejakú dobu strávili našim obľúbeným kecaním, veď zákulisné informácie z Obedience a chovu borderiek bývajú vždy zaujímavé. :))) Po odchode posledných závodníkov a organizátorov sme si počkali na odvoz a vrátili sa na rodnú hrudu unavené a zničené. :)