Kým bežný smrteľník chodí do Talianska na dovolenku relaxovať, my sme sa onoho pamätného dňa 8. 7. vybrali na 1200 km dlhú cestu za úplne iným účelom - za Shadowiným ženíchom.

Celá akcia sa začala odohrávať 1. 7. 2009, keď začala Shadow nečakane hárať. Teda nie, že by sme háranie nečakali vôbec, len sme ho nečakali tak skoro. Avšak Shadow sa už zaštuplovať nedala a tak sme sa pomaly začali pripravovať na cestu do Talianska a čakali na výsledky progesterónu. Tie sme dali urobiť už 7. deň hárania hneď ráno a poobede sme dostali správu - hladina progesterónu je 5,9, mali by ste hneď vyraziť. To sa ľahko povie, ale my sme mali na odchod len 24 hodín a dohromady nič pripravené. Ja som bola v robote, Zuzča na agi tábore na Kamennom mlyne a nemali sme ani len ubytovanie zariadené, takže sme celý nasledujúci deň strávili zháňaním vecí na poslednú chvíľu (ubytovanie, veterinárne doklady, cestovné poistenie...). Do toho sme počúvali správy o tom, ako pumpári v Taliansku štrajkujú a že nasledujúce dva dni tam nenatankujeme a o Summite G8, ktorý sa práve v Taliansku konal a kvôli ktorému uzavreli hranice a čakalo sa niekoľko hodín v kolónach. Preto sme sa rozhodli vyraziť z Bratislavy o čosi skôr - o 18:00. Avšak o 18:00 nebolo po Zuzči s Peťom ani vidu ani slichu, akurát Zuzča volala, že jediné ubytovanie, do ktorého sú ochotní zobrať psa je ubytovanie s najhorším hodnotením na internete, kde sa kradne na izbách a kde to asi žiaden luxus nebude. Konečne o 20:00 prišli Zuzča s Peťom ku nám, takže sme mohli vyraziť na nákup do Tesca, potom narvať hlavného aktéra do búdičky do kufra auta a konečne vypadnúť zo Slovenska. Ešte sme ani poriadne nedošli do Rakúska, keď Zuzča optimisticky zadrela, že "všetky signály nasvedčujú tomu, že sa zabijeme". V tom momente som presne vedela, koho by som zahlušila ja, keby som mohla, ale chvalabohu má Zuzča zlý odhad a nakoniec sme došli domov relatívne bez úhony.

Cesta bola dosť ubíjajúca, len sem tam nás rozveselila nejaká neplánovaná (strašný lejak v Rakúsku), alebo plánovaná udalosť (pišpauza na pumpe). Čo sme nepochopili bol divný zvyk Rakúšanov vysedávať pred hajzlíkmi s miskou na drobné, aj keď hajzlíky neboli označené ako platené, takže to v podstate boli platení hajzlíkoví somráci, ktorí však mali tú smolu, že sme so sebou na záchody peňaženky netrepali. :) Po niekoľkých hodinách sme konečne došli k Talianskym hraniciam, kde na nás colníci ani nepozreli, tak sme sa prešmykli colníkom za zadkami a pelášili ďalej. V Taliansku sme vysolili nekresťanské peniaze za mýto a okolo desiatej doobeda sme sa začali blížiť k Rímu. V Ríme sme sa popredierali výjazdmi, nadjazdmi a tunelmi a konečne zamierili k Sacrofanu, kde nás však navigácia Diana (akože Mórová) zradila a odnavigovala nás niekam, kde sme teda ísť nechceli. Rozhodli sme sa vrátiť kúsok nazad a opýtať sa niekoho na cestu, lenže na okolí nikto nebol, takže bola Zuzča nútená prestať volať na celé Sacrofano "Buio, kde si?" a zavolať chovateľke Matilde. Tá nás už odnavigovala správnym smerom, takže sme za pár minút prechádzali bránou k jej domu. Tam nás čakala Matilde, ktorá bola vysmiata od ucha k uchu a hneď nás privítala. Potom dala Šedinke vodu a zavrela ju do malého výbehu, aby nám následne mohla urobiť menšiu exkurziu po jej chovateľskej stanici, kde nám predviedla všetkých psov a previedla nás po dome. Keď sme si sadli v kuchyni, aby sme vybavili potrebné formality, ozval sa zo záhrady strašný zvuk, ktorý vydávala Šedinka nechaná napospas osudu vo výbehu. Tak sme to ďalej nepreťahovali a išli sme zoznámiť Šedinku s Buiom. Buio sa predviedol ako správny Talian - behom minúty boli so Šedinou zviazaní, Šedinka sa nestihla ani poriadne porozhliadnuť okolo. Po krytí sme zavreli Šedinku do domčeka a zase sa vybrali do kuchyne vybaviť zvyšné formuláre, Šedinka však už ani nepípla, radšej bola ticho a neupozorňovala na seba. :) V dome sme ešte poriadne poškrabkali Buia a T-Blua, dávali si dole z hlavy malú parsonku, ktorá mala nutkavú potrebu okusovať nám nos a keď sme sa už chystali k odchodu, opýtala sa nás Matilde, či máme ubytovanie. Keď jej Zuzča ukázala náš "úlovok", len zalomila rukami a povedala, že nám ubytovanie radšej zoženie ona. Následne dvihla telefón a dohodla nám ubytovanie len kúsok odtiaľ. Potom nás už len upozornila, že majiteľka je v pohode, ale že jej "mother is crazy". :) Tak sme sa rozlúčili, dohodli si stretnutie na ďalší deň poobede a vyrazili hľadať naše ubytovanie. Po chvíli blúdenia sa nám ako zázrakom podarilo nájsť bránu do areálu, kde nás vpustili a kde nás už čakala Crazy mother, ktorá na nás spustila taliansky a rozhadzovala rukami. Našťastie za chvíľu prišla jej dcéra, ktorá vedela aspoň základy angličtiny, takže sme sa dohovorili a tá nám za chvíľu doniesla kľúče od jednej z izieb, kde boli tri postele. To už bolo okolo jednej, my sme boli unavení a chceli sme hlavne zaľahnúť do postele a spať. Rýchlo sme vypratali auto, odniesli si batožinu do izby (vtedy som zistila, prečo tak dlho trvalo Zuzči sa zbaliť - pretože si zobrala so sebou snáď všetky veci, čo má :)), spáchali hygienu a išli si pospať.

Po pár hodinách spánku sme sa prebrali a rozhodli sa pre menšiu nočnú prechádzku Rímom, hlavne za účelom hľadania nejakej poživatiny, keďže sme boli všetci hladní ako Čenkovej deti na štvrtej strane. Zavreli sme teda Šedimíru do izby, sadli do auta a vyrazili do Ríma. Ako sme sa približovali k Rímu, zisťovali sme, že Taliani totálne ignorujú akékoľvek dopravné značenia a keď sme konečne zaparkovali na brehu rieky Tiber, boli sme šťastní, že sme prežili bez úhony. Teda až do momentu, než Zuzča rezko vyskočila z auta, tresla dverami a nechala si v nich prst. Od toho momentu začali Zuzča s Peťom hrať hru "Chyť Zuzču čo najčastejšie za bolavý palec", takže sa nočným Rímom niesli Zuzčine výkriky a nadávky. :) Ale k veci - ako natruc v celom Ríme nebolo jedinej normálnej reštiky, kde by sme sa najedli bez menšej hypotéky a tak sme nakoniec zakotvili v Mc Donalde, kde sme sa napráskali hambáčmi. Ešte sme potom poblúdili po Ríme, našli vysvietenú Baziliku Sv. Petra vo Vatikáne a keď nás o polnoci vyhodili z námestia Sv. Petra karabinieri, rozhodli sme sa pre návrat domov. 

Na druhý deň sme sa rozhodli pre návštevu Ríma hneď doobeda, aby sme stihli druhé krytie o šiestej večer. Od domácej pani sme sa dozvedeli, že do Ríma sa dá dostať aj vlakom a že sa dá kúpiť turistický lístok, ktorý platí celý deň a dá sa s ním voziť aj v metre a autobusoch. Dozvedeli sme sa tiež, že v cene za ubytovanie máme aj raňajky, to nám však pani domáca oznámila až potom, čo sme sa naraňajkovali na izbe. Takže sme zase nechali Šedinku napospas osudu v izbe, pretože do vlaku a metra psa nezoberú (a kto by sa vláčil s háravou fenou po Ríme, že?) a vydali sa na vlakovú stanicu. Na stanici sme si kúpili lístky, chvíľu sa pokúšali zdolať elektronické zátarasy a potom už len čakali na vlak. Keď vlak prišiel, nasadli sme a o pol hodinku sme boli v Ríme. Skrátim to - počas nasledujúcich hodín sme pochodili snáď polovicu Ríma, chodili sme čiastočne podľa mapy a čiastočne podľa prapodivných vnuknutí členov našej výpravy ("aha, tam je niečo veľké biele, to by mohlo byť zaujímavé"). Videli sme množstvo pamiatok a množstvo turistov, kúpili sme si pitie (0,5 litrová Coca Cola za 4 eurá!!!), ďalšie pitie sme si už radšej čapovali na rôznych miestach (fontány, hajzlíky), nasáčkovali sme sa do platených záchodov zadarmo a hlavne umierali od tepla. Poobede sme začali byť hladní, ale nájsť nejakú pizzériu, kde predávajú pizzu za normálnu cenu sa nám nepodarilo, takže sme skončili pri pouličnom stánku s názvom "Johny food", kde sme si kúpili hnusnú kvázipizzu za nekresťanské peniaze. Keď sme sa najedli, rozhodli sme sa pre návrat domov, aby sme stihli druhé krytie. Už nám ostávalo len nájsť metro, nastúpiť na správny smer a vystúpiť na správnej zastávke. To sa nám akýmsi zázrakom podarilo a už nás čakala len cesta vlakom do Monte Bella a odtiaľ domov.

Doma nás čakala Šedinka, ktorá sa počas našej neprítomnosti váľala v posteliach a promenádovala po stole, kde sa jej podarilo zhodiť a rozbiť pohár džemu. Spoločnosť jej robili dvaja miestny Casanovovia Lillo a Pepe, ktorý nám strážili dvere a očúrali auto. Po menšej sprche sme sa zase nasáčkovali do auta, tentokrát aj so Šedinkou a vydali sa za Matilde, ktorá mala v tej dobe na záhrade agility tréning. Chvíľu sme sa kochali besnými borderami, ktoré lietali cez prekážky a demolovali tunel svojimi nábehmi. Zhodou okolností sa jednalo prevažne o potomkov T-Blua, takže sme aspoň videli, čo nás čaká. :) Potom prebehlo druhé krytie, ktoré bolo v pohode až do zviazania, kedy mal Buio čas si spomenúť, že sa dole behá agility a tak sa snažil odísť aj so Šedinkou, ktorá z toho moc nadšená nebola. :) Po krytí sme sa rozlúčili s Matilde aj so psami, naložili Šedinku do auta a vybrali sa do neďalekej Sacrofanskej pizzérie na našu prvú taliansku pizzu. Jedlo v pizzérii bolo dobré, ale ako turistov sa nás v jednom kuse snažili ošuliť o peniaze. Za dve pizze, jedny cestoviny, dve koly a jedno pivo sme tam nechali 40 eur a mohli sme ísť spokojne domov. :)

Ďaľší deň sme sa ráno vybrali na raňajky k domácej, ktoré pozostávali zo suchárov, malej kocky Carrefour masla, nejakého hnusného džemu a sladkých koláčov. Moc sme sa teda nenajedli, ale na izbe sme našťastie mali vlastné zásoby, takže to až tak nevadilo. Po raňajkách sa Zuzča s Peťom rozhodli pre ďalší výlet do Ríma, ale ja som už mala plné zuby pripekajúceho slnka a turistov, navyše mi bolo ľúto nechať zase Šedinku osamote, tak som sa rozhodla ostať na izbe a poobede, keď už nepieklo slnko sme sa išli vyvenčiť na obrovský pozemok patriaci k areálu. Šedinka sa činila, behala po veľkej lúke a značkovala, aby sa potom malí Casanovovia mohli zblázniť. Večer dorazili výletníci a išlo sa spať. Druhý deň ráno nás už čakal odchod domov. No predtým sme sa museli ešte raz popasovať s raňajkami pani domácej a nakúpiť potraviny na cestu. Vybrali sme sa teda do miestneho Carrefouru, kde sme nakúpili plno blbostí, vrátane vreca granulí a hračiek pre Šedinku a Rheušku. :) Potom nás čakal menší hlavolam zvaný "narvi všetky veci do auta" a keď sa nám konečne podarilo nájsť tú správnu konšteláciu kufrov, tašiek, domčeka a vreca granulí, mohli sme vyraziť na cestu domov. Tú sme si ešte spríjemnili menšou zachádzkou do Benátok, kde sme dorazili okolo desiatej večer a hodinu sa motali uličkami, ktoré smrdeli rybacinou. Už ma nikdy nikto nepresvedčí, že Benátky sú romantické. :)
Nakoniec sa nám okolo šiestej ráno podarilo úspešne dojsť do Bratislavy a asi som nebola jediná, kto hneď odpadol do postele. :))

Taliansko 8. - 13. 7. 2009